Tak blízko seba
ako nám pohľady dovolia
zomknutí v strachu, kto kam sa dovolá
chceme sa nebáť

Nebáť sa dotyku každého slova
silou páperia meniť tvar veciam
dva verše položím pod prázdny pohár
dva verše do ticha mlčky
no predsa…

S krehkosťou bytia
oheň sa so vzduchom pohráva
vzplanúť a nezhorieť – šepkáme púpavám
v objatí prítmia

Blízke a ďaleké, sme sošky z hliny
dusíme plamene horiace z hláv
budem ťa milovať s pocitom viny
nech čert to vezme
z večerných správ

Dochádza kyslík
strach, ktorý pulzuje v nádychu
do rytmu príboja vlní sa potichu
zaplaví zmysly

Odvahu prilákam posunkom úst
nebo sa rozdelí na dvanásť krýh
spolu rok za rokom, poď, tiež to skús
prejdeme riekou, keď v kôre topoľa
čas za nás vyryje najhlbšiu z rýh